Pomaly utíchajúcou témou, ktorá si vyžiadala veľa nevyplakaných sĺz na tvári Machra aj Frajera je nekúpený VW-Chrobák Automatic, ktorý nám ubzikol doslova pred nosom. Mohli sme totiž mať možnosť kúpiť tohto krásavca od prvého majiteľa – a konkrétne od nášho bývalého dejepisára. Totálneho pedanta. Jazdil s tým autom iba v nedeľu na záhradu. Avšak náš pán profesor dal slovo nejakému kupujúcemu a ani za vyššiu ponuku (10 000,-) ho nechcel porušiť. Podľa takéhoto správania sa dá ľahko predstaviť, v akom stave to auto asi muselo byť. Käfer z roku 1971 vyzeral ako polročný. A ešte k tomu automatic… Večná škoda. Čo je však najhoršie, to sú tieto dve veci: 1. My sme sa o tom, že náš dejepisár mal voľakedy Chrobáka dozvedeli už na školskom výlete vo Viedni na dvore pred Schoenbrunnom, avšak on nám povedal, že on ho voľakedy mal, a nie že ho ešte má. A tu zrazu – na stretávke 5 rokov po maturite z neho vyšlo, že ho ešte má, ale že ho v týchto dňoch predáva. Takže išlo skutočne o sekundy, ktoré však tento krát boli proti nám. Stihli sme sa pri ňom aspoň odfotiť. 2. Čo je však ešte horšie, ten chlapík, ktorý ho kúpil, ho kúpil svojej žene na Vianoce! Každý oldtimerový nadšenec v tejto chvíli dočíta. Teda nič proti dobrým vodičkám, ale všetci tuneri a oldtimeristi vieme o ženách za volantom svoje. Zostáva nám len dúfať, že sa Ti, milý Chrobáčik, dostalo aspoň garáže a nemusíš moknúť a zimovať niekde pred panelákom. Taký Chrobák od takého človeka už na Slovensku asi nie je. Tu sú fotky aby ste si našu situáciu vedeli lepšie predstaviť.
